Ministerstvo hospodárstva chystá nové pravidlá: firmy budú merať spotrebu, samosprávy rýchlejšie obnovovať budovy

Ministerstvo hospodárstva SR v návrhu nového zákona o energetickej efektívnosti posúva firmy aj verejný sektor od jednorazových auditov k priebežnému meraniu spotreby a riadeniu úspor. Vyplýva to z materiálov v medzirezortnom pripomienkovom konaní na [Slov-Lex](https://www.slov-lex.sk/elegislativa/legislativne-procesy/SK/LP/2026/131) a zo súhrnu portálu [Energie-portal.sk](https://www.energie-portal.sk/Dokument/zakon-energeticka-efektivnost-mpk-novela-zakona-obnova-budov-uspora-energii-112344.aspx). Pre manažérov a samosprávy je dôležité najmä to, že energia sa má čoraz viac posudzovať ako investičná a prevádzková téma, nie len ako položka na faktúre.

Návrh zákona má do slovenskej praxe preniesť požiadavky [smernice EÚ 2023/1791 o energetickej efektívnosti](https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?qid=1763134372548&uri=CELEX32023L1791), ktorá bola zverejnená 20. septembra 2023. Podľa Európskej komisie zároveň posilňuje princíp „energetická efektívnosť na prvom mieste“ ako záväzné pravidlo pri rozhodovaní o investíciách do energetiky a budov. V slovenskom návrhu sa preto rysuje väčší dôraz na registre, centrálne monitorovanie spotreby a priebežné vyhodnocovanie úspor, nie len na formálne splnený audit založený v zásuvke.

Keďže legislatíva je ešte v medzirezortnom pripomienkovom konaní, presné znenie povinností, termíny aj metodiky sa ešte môžu meniť. Smer, ktorý určuje európska smernica aj návrh ministerstva, je však už zreteľný: štát chce mať lepšie dáta o spotrebe a podniky aj verejný sektor budú musieť častejšie dokazovať, že energiu skutočne riadia.

Čo znamená „energetická efektívnosť na prvom mieste“

Princíp „energetická efektívnosť na prvom mieste“ znamená, že pred rozhodnutím o novej výrobe, novom zdroji tepla alebo rozšírení infraštruktúry sa má najprv posúdiť, či sa rovnaký efekt nedá dosiahnuť lacnejšie znížením spotreby. Európska komisia na svojom výkladovom webe uvádza, že tento princíp má byť súčasťou plánovania, regulácie aj investičných rozhodnutí, nie iba politická deklarácia.

Pre firmu to v praxi znamená jednoduchú otázku: je lacnejšie a rýchlejšie znížiť spotrebu technológií, tepla alebo chladenia, alebo stavať nový zdroj a platiť vyšší rezervovaný výkon. V teplárenstve sa rovnaká logika týka rozhodovania, či skôr investovať do zníženia tepelných strát v budovách a sieti, alebo do novej kapacity výroby tepla. A pre samosprávy to znamená, že pri obnove škôl, úradov či športovísk bude ťažšie obhájiť drahšie riešenie bez dát o spotrebe a bez porovnania alternatív.

Tlak na takéto rozhodovanie rastie aj preto, že Európska komisia pri hodnotení finálnej aktualizácie slovenského Národného energetického a klimatického plánu uviedla, že Slovensko počíta do roku 2030 s konečnou spotrebou 9,6 Mtoe a primárnou spotrebou 16,4 Mtoe, kým korigované indikatívne príspevky Komisie boli 8,7 Mtoe a 13,9 Mtoe. V tom istom hodnotení Komisia dodala, že Slovensko síce zapracovalo ročné zníženie spotreby verejných subjektov o 0,09 Mtoe, ale bez sektorového rozdelenia, ktoré vyžaduje smernica.

Koho sa nové povinnosti môžu dotknúť najviac

Najtvrdšie požiadavky smerujú na verejný sektor. Podľa smernice musia členské štáty zabezpečiť, aby sa celková konečná spotreba energie všetkých verejných subjektov spolu znižovala aspoň o 1,9 percenta ročne v porovnaní s rokom 2021. Zároveň sa rozšírila povinnosť obnovovať 3 percentá verejných budov ročne na všetky úrovne verejnej správy, a to pri budovách s celkovou úžitkovou plochou nad 250 štvorcových metrov, uvádza Európska komisia.

Pre mestá, obce a vyššie územné celky to nebude len stavebná úloha. Bez presnej evidencie spotreby, technického stavu budov a priorít obnovy sa 3-percentné tempo bude plánovať ťažko, najmä pri napätých rozpočtoch. Práve preto rastie význam priebežného monitoringu a aj modelov, v ktorých dodávateľ garantuje časť úspor a samospráva spláca investíciu z nižších účtov.

V podnikoch je podstatný najmä posun od kritéria veľkosti firmy ku kritériu skutočnej spotreby energie. Európska komisia to výslovne uviedla v [odporúčaní 2024/2002](https://eur-lex.europa.eu/eli/reco/2024/2002/oj/eng), ktoré vysvetľuje nové pravidlá pre energetické manažérske systémy a audity. Podľa smernice majú podniky s priemernou ročnou spotrebou nad 85 TJ za predchádzajúce tri roky zaviesť energetický manažérsky systém najneskôr do 11. októbra 2027. Podniky s priemernou ročnou spotrebou nad 10 TJ, ktoré takýto systém nemajú, majú podliehať energetickému auditu.

Pre slovenské firmy je to dôležitá zmena. Veľký podnik s relatívne nižšou spotrebou sa môže dostať do miernejšieho režimu než menšia, ale energeticky náročná výroba. Manažéri preto budú musieť vedieť spočítať trojročný priemer spotreby zo všetkých relevantných energií a sledovať ho priebežne, nie až pri kontrole alebo pri žiadosti o dotáciu.

Nové európske povinnosti zasahujú aj dátové centrá. Smernica zaviedla monitoring a reporting energetickej výkonnosti dátových centier a Európska komisia pre tieto údaje pripravila európsku databázu. Reportovanie sa podľa smernice týka dátových centier s inštalovaným IT príkonom najmenej 500 kW. Otvorenou otázkou pre slovenské finálne znenie zostáva, ako presne nastaví väzbu na teplárenstvo, využitie odpadového tepla a napájanie na systémy centralizovaného zásobovania teplom.

Audit, monitoring a energetický manažment plnia odlišné úlohy

Energetický audit je najmä diagnostika. V určitom čase zmapuje, kde sa energia spotrebúva, koľko stojí a aké opatrenia dávajú ekonomický zmysel. Audit vie ukázať, že kompresorová stanica, kotolňa alebo osvetlenie majú rezervu, ale sám osebe nezaručí, že firma bude spotrebu riadiť každý mesiac.

Monitoring spotreby je prevádzkový nástroj. Znamená pravidelné získavanie dát z faktúr, meračov a podružných meraní, ich vyhodnocovanie a porovnávanie s plánom alebo výrobou. Práve tu sa láme rozdiel medzi „tušíme, že veľa míňame“ a „vieme, na ktorom úseku nám spotreba vyskočila o 12 percent“.

Energetický manažérsky systém je širší rámec riadenia. Podľa výkladových dokumentov Komisie má obsahovať ciele, zodpovednosti, postupy, vyhodnocovanie aj priebežné zlepšovanie. V praxi sa často opiera o normu ISO 50001, ktorá je najznámejším štandardom pre tento typ riadenia, ale podstatou nie je samotný certifikát. Dôležité je, aby vedenie firmy vedelo preukázať, že s energiou pracuje systematicky a nie iba cez jednorazové opatrenia.

To je zásadný posun aj pre slovenské s.r.o. Doteraz sa energia v mnohých firmách riešila reaktívne, keď prišla vysoká faktúra za elektrinu alebo plyn. Nový režim tlačí podniky k tomu, aby energia mala vlastníka v manažmente, pravidelný reporting a investičný plán s očakávanou návratnosťou.

Čo si má pripraviť bežná s.r.o.

Pre menšiu alebo strednú firmu, ktorá nevie, či sa jej budú nové povinnosti týkať priamo, má zmysel pripraviť si aspoň tento interný checklist:

• zhromaždiť faktúry a údaje o spotrebe elektriny, plynu, tepla a palív aspoň za posledné tri roky,
• skontrolovať, či má firma hlavné odbery a energeticky náročné technológie samostatne merané,
• dať si prepočítať priemernú ročnú spotrebu, aby vedela, či sa približuje k prahom 10 TJ alebo 85 TJ,
• určiť konkrétnu zodpovednú osobu za energetické dáta, komunikáciu s audítorom a návrh opatrení,
• preveriť, či existujúci energetický audit ešte zodpovedá realite výroby a cien energií,
• pripraviť zoznam úspor s rýchlou návratnosťou a zvlášť investícií, ktoré si vyžiadajú financovanie.

Takáto príprava sa oplatí aj firmám pod zákonnými prahmi. Ak podnik vie, kde energiu míňa a čo mu prináša najvyššiu úsporu na megawatthodinu alebo kubík plynu, vie sa lepšie rozhodnúť medzi modernizáciou technológie, vlastným zdrojom alebo dlhodobou zmluvou s dodávateľom.

Pre verejný sektor je praktická rada podobná, len vo väčšom meradle: bez centrálnej databázy budov, spotrieb a plánovaných obnov nebude možné preukázať plnenie európskych cieľov ani obhájiť poradie investícií. O tom, ako presne budú slovenské registre, periodicita reportingu a vymáhanie povinností vyzerať v praxi, rozhodne až finálne znenie zákona po skončení pripomienkového konania.